Politika Európskej migračnej únie

Hoci je migrácia v Európe významným zdrojom ekonomického rastu, na verejné financie má prinajhoršom neutrálny dopad, podstatne prispieva k akumulácii ľudského kapitálu a je tiež dôležitou poistkou budúcej hospodárskej prosperity krajín, vyvoláva súčasná migračná vlna v mysliach Európanov značné obavy.
Jej nekontrolovateľný a zbrklý priebeh si preto vyslúžil názov “migračná kríza”. Táto skutočnosť so sebou ale môže niesť aj isté pozitíva, pretože práve v dobách kríz môžu politici nájsť odvahu podniknúť dôsledné kroky na riešenie problémov, ktoré by inak zostali opomenuté.
Kvóty na premiestnenie utečencov krízu nevyriešili. Aj keby k zamýšľaným presunom došlo, nie je pravdepodobné, že by sa presťahovaní utečenci nevracali naspäť. Preto je potrebné zvoliť nový, lepšie premyslený prístup. Jednu z možných ciest napríklad predstavuje nasledovný trojkrokový plán.
Po prvé je potrebné zabezpečiť ochranu vonkajších hraníc a to predovšetkým prehlbovaním spolupráce s kľúčovými susednými krajinami (predovšetkým s Tureckom), personálnym posilnením stráženia hraníc a rýchlejším navracaním neúspešných žiadateľov o azyl. To bude samozrejme vyžadovať značné finančné zdroje. Druhým krokom je preto ich zabezpečenie, čo by sa dalo dosiahnuť kombináciou viacerých prvkov, okrem iného, príspevkov jednotlivých štátov a colných poplatkov vyberaných na hraniciach Schengenu. Po tretie je potrebné aspoň čiastočne harmonizovať azylové politiky jednotlivých štátov, ktoré dnes pre utečencov zvyšujú atraktívnosť niektorých krajín. Isté zlepšenie by sa dalo dosiahnuť a zavedením systémov dvoch režimov pre imigrantov, ktorý by sa skladal zo spoločnej minimálnej časti a nadstavbovej národnej časti. V druhej by si jednotlivé krajiny mohli vyberať imigrantov sami, čím by sa zároveň oslabili obavy zo straty národnej suverenity a umožňovalo by to efektívnejšie umiestňovanie podľa preferencií daného štátu.